KOĽKO STOJÍ NESMRTEĽNÁ DUŠA?

            Bolo nás už mnoho, a tak sme v Žakovciach boli nútení urobiť trojposchodové postele. V troch izbách nás bolo spolu päťdesiatšesť.
            Jeden „chlapec“, Maťo, sa k nám vrátil po dlhej dobe. Museli sme ho dobre vykúpať, jeho veci sa neoplatilo prať, rovno sme ich hodili do kontajnera. Volal mi raz o polnoci z Popradu, aby sme si po neho prišli. „Maroško?“ „No?“ „Príď si po mňa!“ „A kde si?“ „V Poprade...“ „A kde tam?“ „Pri búdke.“ „Dobre, ale pri ktorej...? Začal vzlykať do telefónu, slúchadlo mu spadlo. Kde ho budem v celom Poprade hľadať? A už som začul vlak. Na stanici teda je! Ideme!
            Zobrali sme sa teda o polnoci do Popradu na stanicu. Našli sme ho, vykúpali a uložili sme ho spať. On mal taký zvláštny humor, museli sme si naň zvyknúť. Búchal mi ráno na posteľ, mňa volal manželka, keďže sme spali na jednej trojposchodovej posteli. „Manželka, si tam? „A kdeže by som bol? „Nevidím ťa!“ „Zato ja ťa dobre cítim...“ Chlapi museli otvoriť okná: „Júúj, konečne máme čerstvý vzduch!“ Za tú jednu noc všetko stihol pod seba urobiť.
            Keď mal raz ísť na rehabilitáciu do Banskej Bystrice, nevedeli sme ho nájsť. Sanitka už čakala, policajti nám s hľadaním pomáhali. Keď sme ho konečne našli, jeden z nich mu vzal nohy (pretože Maťo mal protézy), ja som ho niesol na rukách, ako bábätko. Keď sme došli do nemocnice, sestrička sa ho opýtala: „Počúvaj, a vieš ty, čo je to kúpeľňa?“ A on sa poškriabal za uchom a opýtal sa: „Kúpeľňa, kúpeľňa, Maroško, počúvaj, čo to je? Už som to niekedy počul...“ (ako som spomínal, mal zvláštny humor.) Sestričku išlo rozhodiť.
            Tento Maťo dvadsaťdva rokov sedel v base. Zomrel zmierený s Kristom, odchádzal v úplnom pokoji. Všetkým nám dával lekciu pokory.
            Keď Maťo zomrel, šiel som za ekonómom, pretože mi vyčítal, že som poňho často chodil do Popradu a že to čosi aj stojí. No kto mi vyčísli, koľko stojí jeho nesmrteľná duša?

(Marián Kuffa, Kazateľnica život)